„Budúcnosť nepoznáme a nemôžeme jej prispôsobiť svoje plány. Môžeme však udržiavať svojho ducha a svoje telo v takej čistote a v takej cnosti, môžeme si pestovať také myšlienky a také ideály a snívať také vznešené sny, že kedykoľvek a kdekoľvek bude treba vysokého činu, budeme vedieť, akým človekom sme, a rozhodovať o tom… Nikto sa odrazu neodkloní od svojich zvykov a svojej pestovanej mysle.“ Joshua L. Chamberlain, hlavný veliteľ 20. pluk z Maine, Spojené sily, Boj o Gettysburg.

Áno, je pravdou, že Ježiš sa raz a navždy vysporiadal s naším hriechom. To ale neznamená, ža automaticky už nikdy nezlyháme. Každý z nás má slobodnú vôľu a každý jeden deň a v každom okamihu sa môžeme rozhodnúť buď pre Jeho cesty, alebo nie. Ak si vyberieme iný cieľ, inú cestu, to je to, čo voláme hriech. Slovo hriech v originálnom texte znamená „minúť cieľ.“ Boh má pre náš život jasný zámer. „Ja poznám svoje zámery, ktoré mám s vami, znie výrok Hospodina, sú to zámery pokoja, a nie nešťastia; dám vám budúcnosť a nádej.“ (Jer 29:11) Boží zámer pre nás je najlepšie zachytený práve v záhrade Eden. Tu bolo vidieť pôvodný plán – originál. Požehnanie, hojnosť, radosť, pokoj…. To, čo prinieslo a stále prináša opak, je hriech. Hriech nie je niečo, čo nás má strašiť, pretože sa na nás Boh nahnevá. On sa nehnevá. Jemu je to ľúto, pretože hriech spôsobuje, že sami seba odrezávame od tohto pôvodného plánu – od požehnania a života na svetle. A to Ho, ako každého rodiča, mimoriadne mrzí a trápi. Ako keď deti odídu z domu do sveta a nežijú dobre a múdro, rodičov to bolí. (Lk 15) Čo teda robiť?

Otec rátal s tým, že aj my budeme zlyhávať. Rátal s tým, že niekedy diablovi uveríme jeho klamstvá a chvíľkové potešenia. Preto máme skrze Ježiša vždy možný návrat k Otcovi. „Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale ak niekto zhreší, máme u Otca obhajcu — Ježiša Krista, spravodlivého.“ (1Jn 2:1)

To najdôležitejšie, čo nám život na svetle a s čistým srdcom prináša, je opísané v blahoslavenstvách. „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5:8). Ak je naše srdce čisté pred Bohom, máme prisľúbenie, že ho uvidíme. Inými slovami: „Boh je svetlo a nieto v ňom nijakej tmy. Ak hovoríme, že s ním máme spoločenstvo, ale chodíme v tme, klameme a nekonáme, čo je pravda. Ale ak chodíme vo svetle, ako on je vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu. Ak hovoríme, že sme bez hriechu, klameme sami seba a nieto v nás pravdy. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: Odpustí nám hriechy a očistí nás od všetkej neprávosti. Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme klamárom a jeho slovo nie je v nás.“ (1Jn 1:5b-10)

Preto je také potrebné vyznať svoj hriech. Nechceme to vzdať a stotožniť sa s ním. Vieme, že hriech je niečo, vďaka čomu míňame cieľ, ktorý pre nás Otec má.

Každý z nás v niečom zlyhá. Niekedy v malej, niekedy vo veľkej veci. Práve preto je tu možnosť návratu a pokánia (sviatosť zmierenia). Príbeh z Lukášovho evanjelia o márnotratnom synovi nám ukazuje, že to najkľúčovejšie je vrátiť sa domov. Hriech a zlyhania nás vyvádzajú von z komunity do samoty pre pocity nehodnosti, hanby, zlyhania a podobne. Akonáhle sa syn z príbehu vrátil domov, otec mu daroval plášť. Ten sa dával v tradícii milovanému dieťaťu. Ďalej dostal sandále. Tým mu otec povedal, že už nie je viac otrokom. Tí chodili vtedy naboso. A nakoniec mu daroval prsteň. Ten symbolizoval rod – priezvisko, hodnotu. Syn si v istom momente uvedomil, že nechce žiť svet, a akonáhle sa vrátil domov, otec ho vybozkával a zároveň v ňom obnovil plášťom identitu milovaného dieťaťa, sandálmi jeho dôstojnosť syna a prsteňom jeho autoritu a miesto v rodine.