Dovolíme si tvrdiť, že táto základná hodnota je tou najdôležitejšou hodnotou, v ktorú veríme v našej komunite. Vedieť, že Boh Otec je dobrý a milujúci, spoznať to, zažívať to aj uprostred náročných situácií a v ťažkých životných momentoch je pre naše kráčanie s Bohom mimoriadne dôležité. Práve preto potrebujeme dostatok času s Ním.

Pravdou je, že každý z nás potrebuje denne osobný čas s Otcom. Ak pravidelne „nezavriem svoju modlitebnú komôrku zvnútra“, ako sa píše v šiestej kapitole Evanjelia podľa Matúša, jednoducho „to“ (rozumej náš vzťah s Otcom a naše kresťanstvo) nebude rásť. Nedá sa žiť iba z táborov, víkendoviek, stretiek alebo viery a ohňa niekoho iného. Potrebujeme budovať náš vlastný príbeh s Otcom. To je pravda o našom Bohu. Je Bohom osobného vzťahu. A ten sa buduje pravidelným stretávaním sa s Ním v osobnej modlitbe, sv. omši, spoločenstve…

Modlitba nemá byť iba nejakým bodom v kalendári. Ide o živé stretnutie a kráčanie s Ním. O uvedomenie si toho, že je so mnou. To je premieňajúca prítomnosť.

Budovať vzťah s Otcom teda nie je len o každodennej modlitbe, ale o každodennom stretnutí sa s Otcom. Znie to možno zvláštne, ale zažili sme momenty, keď sme mali pravidelnú modlitbu, ale Otec tam nebol. Nemyslím pocity. Myslím ten moment, keď som si uvedomil, že sa modlím len z pocitu, že musím alebo by som mal. Modlitba nie je povinnosť kresťana, modlitba je privilégiom. Samozrejme, sú isté životné okolnosti, keď nás v modlitbe udrží práve disciplína a zvyk, a to je v poriadku. Pozor len, aby sa z obdobia nestal nový dlhodobý štandard.

Tráviť čas s Otcom je srdcom kresťanského života. Peter Scazerro píše vo svojej knihe Cesta k emočnej a duchovnej zrelosti: ,,Väčšinou, keď sa pozriem na modlitebný život ľudí, vidím, že prosia o silu na daný deň a potreby, ktoré vidia. Jadrom pravidelnej modlitby ale nie je prichádzať k Bohu, aby sme niečo dostali, ale aby sme boli s Ním!”